Päť rád, ako nosiť respirátor: Buďte oholený a svorku na nos
Nos si pridržte medzi ukazovákom a palcom a stisnite. Ak vám nevytryskli slzy, nemáte dosť sily aby ste podojil svoju kozičku a vonkoncom už nie kravičku a je teda na čase poobzerať sa po inom zamestnaní, v ktorom môžete vhodne uplatniť vaše intelektuálne schopnosti, poplatné vašej kvalifikácii a zostávajúcim zvyškom telesnej sily pred absolutnym, ale možno vytúženým, shutdown-om. Na druhej strane ak nerešpektujete tento fyzický pokyn vášho organizmu môže skutočne prísť až k telesnej záhube a zároveň k mentálnemu zániku vašej osobnosti.
Vaše náročné, obťažné a zdĺhavé štúdium prinesie konečne plody za vyloženú námahu. Dlhé, nekonečné, mučivé roky štúdia sa čarovným prútikom zmenia na slastnú spomienku.
Sem by patril obraz horicej bvaej ŚUP-ky na Palisádoch – neokopírovl sa…
Tu som chodil tiež do školy! A tiež mi to neprinieslo veľa! Dnes teda horí…
(zdroj PRAVDA)
Ako ešte neškolák som bol s matkou na demonštrácii hasičského umenia. Dodnes mám rôzne obrazy cvičenia pred duševným spomienkovým zrakom. Jedno je dnes určite isté: Mercedesy by jeden medzi tými Tatrovkami a Pragami zbytočne hľadal. Odvážni svalnatí muži sa už vtedy spúšťali dolu hrubými drevenými stĺpami z miestnosti pohotovosti k vozom a v mihnutí okom hučali kvartové tóny požiarnickej sirény. No takisto zriedkavo, ako už vtedy výnimočne, som s pani matkou – mamina v aktuálnej slovenčine – zavítal do blízkej Štefanky, známej kaviarne na rohu tejto ulice zvanej Palisády. Tu sa stretávali dámy zo starých čias, kávička, likér, cigarety. Dnes dámy už neprichádzajú, cesta zo Slávičieho údolia je obtiažna až vylúčená, nemožná. Kvôli karanténe by sme sa ani my pozostalí ťažko mohli tuná stretnúť. Sú ale ľudia a veci, ktoré sa už na túto školu nikdy nevrátia. Nie kvôli tomu požiaru, ten vraj zahasili pomerne rýchlo, ale napríklad kvôli tým vstavaným skriniam do boku šikmých stien miestností, kde som čakal až k maturite, napínavú tlstú Tolstého knihu v ruštine som najprv schovával pod stolom, aby som ju mohol počas vyučovania čítať, a keď ma nejaký profesor konečne odhalil a bolo zistené, že čítam “Vojnu a mier” v origináli, smel som oficiálne pokračovať už s knihou na stole!
Tolstoj alebo jeho dvojník? Tu by bol dvojník Leva Nikolajive – nezobrazil sa…
Tu sme mali aj kresliarske ateliéry. Vtedy relatívne moderné. Zničil ich oheň? Mám nejasný hmlistý dojem, že v streche boli už vtedy ako veľké nóvum sklenené okna. Určite tam boli sklenené dvere, veľa nezrelých žiakov a podozrivo zainteresovaá návštevy stávali a nemo pozorovali, ako sme mali plátna alebo napnuté papiere na takzvaných “blindrámoch”, čo samo o sebe nebolo nič zvláštneho, zvláštny bol pohľad na urastený nahatý model…
Dnes po rokoch by sa už asi nikto kvôli nahote nezastavil. Iných problémov sme sa dočkali. Preto som rád, že sa vďaka úžasnej náhode – akoby náhoda riadila celé dianie? – stretli na tejto historickej pôde Palisád, ktoré vedú od Grassalkovičovho palácu, dnes Prezidentský palác, hore kopcom ku Hradu, kde Mária Terézia rada v lete sídlievala a ja som, tiež v lete, pri renovácii betónové japonky vozil a o živých možno sníval, veď už len kvôli judu, ktoré sme vtedy intenzívne trénovali, veľkí fanúšikovia zeme vychádzujéco slnka Japonska a japonskej kultúry boli, o ceste tam snívali. Môžem si takto na staré časy a na starých i nových známych zaspomínať. Plány za horúca kuť, pokiaľ sme ešte mladí…
A drahá neznáma Lucia, ak sa to nepodarí, moja ctená pani manželka to skúsi znovu na miesto Teba. Tvoje uchádzanie a hlásenie, názory a postoj k veci sa presne stotožňujú s našimi. Veľa šťastia!
a tu bo l známy text Lucie – zmizol…
(neznámy zdroj)
Celá debata | RSS tejto debaty